Milá kúzelná bytosť

sedím vo svojej obľúbenej kaviarni. Pijem tu už svoje sté latté a usmievam sa na tento malý priestor, ktorý je naplnený vôňou kávy a tonou lásky ku každému  jednému zákazníkovi. Nebudem Ti klamať, milujem to tu. Je to niečo ako kaviareň-domov, kde vždy nájdem pokoj a všetko, čo potrebujem. Juj, celé dni by som tu mohla presedieť a písať Ti a piť kávu na litre. V posledných dňoch tu chodím tráviť svoje popoludnia a vešať hlavu v smútku lebo univerzita. Je toho toľko, že neviem, kde mi hlava stojí. A preto Ti píšem. Lebo veľa premýšľam  a ja mám také tušenie, že o tom chceš vedieť. 

Musíme sa nájsť, aby sme sa našli. Táto myšlienka mi rezonuje v hlave od posledného listu Tebe, milá kúzelná bytosť. Vrýva sa mi pod kožu a prepletá sa s každou novou myšlienkou, ktorá výjde na povrch. Nedokážem ani spočítať dni, ktoré som presedela za počítačom a oči mi behali po tom množstve stránok, ktoré ponúkajú tie najlepšie odbory, zážitky a uplatnenia. Som z toho unavená. Všetko je to o tom istom. Oči ma štípu a slzia. Spánok neprichádza. Namiesto neho sa mi v hlave usadila otázka "ale čo ak ma nezoberú?" "Ale to nemôžu,"následne si odpoviem. A takto to ide dookola až vyčerpaná nadránom zaspím. 

Mojim problémom nie je výber školy. Ja mám strach, že nie som "dosť", aby ma prijali. A ja viem, že by som nemala stresovať. Mala by som si spisovať zoznam potencionálnych univerzít, ale nejde to. Až sa musím na tom niekdy zasmiať; som vskutku tvrdohlavá a až doteraz som si to nikdy nepripustila. Rada premýšľam nad týmto mojim výberom. Je to ako výber šiat na stužkovú, keď nájdeš tie už iné nechceš. Vieš, že si našla krásu krás a nič to neprekoná. Už sa v nich vidiš. Vieš aké vlasy budeš mať a aká budeš šťastná, keď budeš tančiť a veseliť sa. Presne tak je to aj s mojou univerzitou. Viem, kde chcem ísť. Aký odbor študovať. A cítim, že je to správne rozhodnutie, ale niekedy má osud s nami iné plány; a práve tých sa obávam. Ah, nevedela som, že tento dospelácky krok bude taký tažký.

***

Možno sa pýtaš prečo ma to všetko tak trápi. A ja mám na to trochu komplikovanú odpoveď, ale naozaj len trochu. Pred  dvoma rokmi som bola v Írsku. Určite si na to spomínaš. Tento výlet, toto dobrodružstvo vo mne niečo otvorilo. Chuť objavovať, robiť veľké veci a vesmírne rozhodnutia. Chuť žiť a dýchať a byť prítomná.  A s každým výletom alebo veľkým rozhodnutím cítim, že tak to má byť. Moja univerzitná kríza má v sebe viac ako len štúdium. Znamená to pre mňa výjsť zo svojej ulity, v ktorej sa už roky schovávam. Chcem byť niekde tam vo veľkom meste, sedieť na lavičke a zapisovať si myšlienky, aby som o ne neprišla. Počúvať hudbu, pozerať sa na okoloidúcich a vytvárať im príbehy. Usmievať sa na zapadajúce slnko, piť dobrú kávu a jesť vegan doughnuty. Prechádzať sa nočnými ulicami a vytvárať si spomienky. Sledovať nočnú oblohu a vedieť, že by som sa mala učiť, ale knihy počkajú, oblaha nemusí byť zajtra taká pekná ako je dnes. 

Univerzita pre mňa neznamená len tona kníh a strach či prejdem skúškou. Je to o objavovaní a prijímaní seba samej. 

"A keď niečo chceš, celý Vesmír sa spojí, aby si to dosiahol" - P. Coelho /Ja Ti verím, tak ma prosím nesklam/

S láskou, Sia