Milá kúzelná bytosť

sedím v ešte mokrej tráve. Kučery mi padajú do tváre a slnko ma hladí a objíma, a mojká. Je akousi liečivou silou, akýmsi liekom pre moju dušu. Posledné týžden boli divoké, ale tak nejak ma to ani neprekvapuje. Musím sa priznať, že si ich tak trochu užívam. Dlho bolo všade ticho a  to bezhlasno mi nedalo spávať, dýchať, tvoriť. Zasekla som sa v špirále ticha.  No so slnečnými lúčmi vo mne začali bublať písmenká, pýtali sa von, znova ochutnať všehomír a jeho čaro.
Milá kúzelná bytosť, školský rok skončil, no mňa jeho stres ani trochu neopustil, ale naopak. Mám pocit, že čas sa mi neskutočne kráti a ja ani za ten svet neviem, ako ho zastaviť. V hlave mám nespočetné množstvo otáznikov a všetky sa točia okolo školy. Tých päť písmenok, ktoré tvoria jednu inštitúciu, sú epicentrom mojich starostí. Necháp ma zle, milá bytosť, ľúbim sa špŕtať vo veciach a nerdovať, učiť sa, písať si poznámky len tak z nudy, hľadať si informácie len preto, že sa zaujímam. Ľúbim byť informovaná, naozaj.Ako dieťa som trávila viac času pri dokumentárnych filmoch ako rozprávkach, tak veľmi to milujem... Vec, ktorá ma však desí, je môj univerzitný život. Už len pri pomyslení na vysokú školu ma chytá panika. Mojím problémom nie je ani tak otázka "čo budem študovať?" ako "čo budem študovať?!".Je toho kvantum. Hlavou mi behajú predmety a moje záujmy- zlievajú sa dokopy. Ťahajú sa mi celou mysľou ako hady. Mám ich plnú hlavu. Nemyslím na nič iné. Dejepis, umenie, literatúra, ľudské práva, medziľudské vzťahy, ekológia, jazyky, kultúra. Nedajú sa utíšiť, sú tam a nedajú mi pokoj. Do čerta s nimi!

Predstavujem si samú seba. Prechodné kotničky sa ponáhľajú po ulici. Jedna podkolienka sa zošmykla a odhalila lýtko, ktoré je teraz vystavené celému svetu a usmieva sa. Hnedá áčková sukňa a v nej zastrčená biela blúzka. Bordový sveter sa zošuchol až ku lakťom. V jednej ruke káva, v druhej rozčítaný Bukowski. Bujná rašavá hriva plná malých kučierok tancuje s vetrom. Plátenka na pleci je plná kníh, zošitov, pier, diárov (lebo jeden nestačí) a listov, ktoré nestihla poslať. Pozrie na hodinky, rozvrhne si svoju trasu do minútových úsekov. Nakoniec aj tak príde o desať minút skorej. Ako veľký usporiadaný neporiadok vbehne do budovy, sadne si na prvú voľnú sedačku a znova sa ponorí do riadkov uja Bukowského a popritom usrkáva z jej tretej kávy dňa. Ľutuje, že sa nezastavila v pekárni po čerstvé pečivo, ale tie tri hodiny to vydrží. /// Doma. Všetci spolubývajúci, s ktorými zdieľa postarší, ale za to magický byt , sa zhromaždili pri zeleninovom karí a vínku. Keď sa byt naplní hlasmi jej najbližších, cíti neutíchajúce šťastie a je vďačná. Špŕta sa , objavuje, vymieňa si poznatky a chaotí v meste, ktoré sa jej stalo domovom na tých posledných pár rokov, kedy si bude hovoriť - študentka.


Neviem kto ma čaká. Je to ujo Karel? Je to ujo Masároš?  Je to Galway (hah, len tak v mojich snoch). Netuším, a to mi prináša viac stresu, ako si dokážem priznať. Ale niekedy musíme robiť veci, ktoré nás najviac desia. Veľmi som nad tým premýšľala. Vždy som vravela: "Mami, ja nikde nepôjdem. Ostanem tu s tebou." A ja cítim, že presne to nemôžem urobiť. Nemôžem ostať tu. Niekde tam v hĺbke srdca cítim, že svet na mňa kričí. A musím sa vydať na cestu. Či už skončím v milovanom Írsku alebo len v Česku. Lomcuje mnou strach a zároveň aj otázka "čo ak...?" a prvý raz chcem asi vedeť, čo znamenajú tie tri bodky za čo ak. Čo všetko obsahujú a čo mi ponúkajú.
Ahh, prečo všetci vedia a ja nie?

- Sia