Milá kúzelná bytosť, 

znova prešiel piatok a aj nejaký ten sviatok, a Ty si sa mi ocitla v snoch. Už som sa s Tebou dlho rozprávala v mysli, a tak mi prišlo napísať Ti.

Dni rýchlo utekajú, pomaly strácam prehľad. Všetky sú rovnaké len obloha je vždy iná. Utekajú. Utekajú. Utekajú. Jedem za druhým a nemám čas ich zachytiť. Niekedy dni trvali týždne; týždne trvali mesiace a mesiace zase roky. Teraz mám pocit, že dni si obúvajú sedemmíľové čižmy pána Howla. 

Aj slnko sa lúči akosi príliš skoro a potom je chladno a temno. A ruky mám skrehnuté. Všetká farba z tela mi odišla; ostala len popolavá a fialová. Radosti je akosi tiež pomenej. A všetko je studené. A chcem byť schúlená. A čítať si pri svetle sviečok. A byť v nekonečnom tichu. A písať poéziu; len tak byť-nebyť. 

Milá kúzelná bytosť, 

som akási rozbitá. 

Nemám toľko slov, koľko by som chcela. V týchto dňoch mi aj tie akosi utekajú. Som z toho celá nesvoja - čo som bez svojich písmenok? No chcem s Tebou hovoriť a zdieľať to málo, čo mi ešte túto zimu ostalo. Na nič svetoborné som neprišla, hádam len na tom, že pán veľký filozof ,Sartre, mal 153 centimetrov, čo zo mňa vo svojich 160 centimetroch, nerobí až takého trpaslíka, ako si všetci myslia. Som vyššia ako pán Sartre! A to nemôže povedať len tak hocikto; aspoň nie s takou radosťou, akou je tá moja. Avšak aj tak obe vieme, že pán Sartre nás všetkých prerástol. 

A aj keď toho nie je veľa, je to aspoň niečo. 

A znova sa stretneme, keď studenú zem zaplavia pampelišky. 

-Sia