All the love, Sia

Milá kúzelná bytosť! Ak by som Ti mohla písať ľúbostné listy, zasypala by som Ťa nimi. Jeseň mi klope na okno a je tak krásna.  Ružové líčka, červený nos, zahmlené okuliare, pletené čiapky a všade tá opojná vôňa škorice a javorového sirupu. A káva, veľa kávy. Človeku sa z toho až hlava zatočí, ale tak pekne.  Jeseňou opojená . Tak by som sa mala volať.  Obloha sa ukladá k spánku a pri svetle sviečok Ti píšem tento list. Prichádza jeseň. Už ju cítim na koži. Posledné dni je ťažšie zohriať sa a udržať svoje končatiny v teple. Každý rok je to nekonečný boj. Nemám šancu ho vyhrať, keď môj nos naberie červenú farbu a ruky a všetká ostatná koža spopolavie až chytá fialové tóny. Prisahám, že okrem tej trochy červenej uprostred mojej tváre a ryšavosti, som v tomto období úplne bez farby. Nezúfam; práve naopak. Akosi ma pobáda viac k písaniu listov a čítaniu kníh, a v mysli sa mi prevalujú recepty na muffiny, jablčníky, perníky a všetky iné dobroty. Vonku je chladnejšie, ale o to viac ma hreje

  Milá kúzelná bytosť! Stojím v sprche. Horúca voda mi steká po chrbte; tak horúca až je studená a mňa z nej mrazí. Píšem Ti. Píšem Ti v mojich myšlienkach, a potom slová poukladám na papier a zalepím do obálky. Už treba len obliznúť známku a poslať.  Milá kúzelná bytosť, Zo zeme už vykúkajú prvé zlatisté hlávky pampelišiek. Slnko ma pomaly ohrieva. Fialová mi mizne z kože. Vyberám šatičky. Sedím v tráve. Steblá mi šteklia nahú kožu, ktorá nabrala trochu farby. Slnko mi páli chrbát, ktorý sa kryví nad kúskom papiera. Milá kúzelná bytosť,  medzi prstami žmolím stránky knihy Eleanor & Park od Pani Rowell. Už som mnou prežila pár rokov, hmm, celých deväť. To je kus života pre nás obe. Máme obité rohy, sem-tam sa nájde nejaká náhodná čiara, ktorá nám pripomína, že máme toho za sebou už celkom dosť. Nespočetné množstvá poznámok a lepíkov, a záložiek, a farebného atramentu, a písmenok. Kvapky kávy a kruh vytlačený na obale od hrnčeka....... Všetky začiatky, ktoré sa mi povaľujú po stole

 Milá kúzelná bytosť,  znova prešiel piatok a aj nejaký ten sviatok, a Ty si sa mi ocitla v snoch. Už som sa s Tebou dlho rozprávala v mysli, a tak mi prišlo napísať Ti. Dni rýchlo utekajú, pomaly strácam prehľad. Všetky sú rovnaké len obloha je vždy iná. Utekajú. Utekajú. Utekajú. Jedem za druhým a nemám čas ich zachytiť. Niekedy dni trvali týždne; týždne trvali mesiace a mesiace zase roky. Teraz mám pocit, že dni si obúvajú sedemmíľové čižmy pána Howla.  Aj slnko sa lúči akosi príliš skoro a potom je chladno a temno. A ruky mám skrehnuté. Všetká farba z tela mi odišla; ostala len popolavá a fialová. Radosti je akosi tiež pomenej. A všetko je studené. A chcem byť schúlená. A čítať si pri svetle sviečok. A byť v nekonečnom tichu. A písať poéziu; len tak byť-nebyť.  Milá kúzelná bytosť,  som akási rozbitá.  Nemám toľko slov, koľko by som chcela. V týchto dňoch mi aj tie akosi utekajú. Som z toho celá nesvoja - čo som bez svojich písmenok? No chcem s Tebou hovoriť a zdieľať to málo, čo