Milá kúzelná bytosť
Zacnelo sa mi za písmenkami, a tak píšem. Píšem práve Tebe, milá kúzelná bytosť. Už je to nejaký mesiac, čo som sa zatvorila do seba a nikomu som neukázala svoje písmenká. Schovala som si ich do môjho vnútra, aby boli pekne v teple a neprišla som o ne. Však Ty vieš, ako mi na nich zaleží.
Chcela som Ti porozprávať o šťastí a nešťastí, ktoré vo mne rastie. Niekedy ako slnečnica, ktorá sa otáča za slnkom a niekedy ako kaktus, ktorý sa chráni pred dotykom veľkými ostrými ihlacami. Je toho toľko, že ani neviem, kde by som mala začať, a tak začnem od začiatku.
Musím sa pochváliť, môj stresový level sa znížil o celý jeden level. Ani som nevereila, že je to možné. Ako ma určite už poznáš, dokážem sa vystresvoať len tak pres srandu králikov. Chodiaci stres, tak by som sa mala volať. Viem, že to nie je dobré, ale snažím sa. A popravde si tento stav beztiaže veľmi užívam. Smejem sa a smejem sa veľa. Smiech sa mi derie z útrob a ohrieva ma ako samotné slnko. Vyspevujem si svoje milované pesničky, na ktoré som tak trochu pozabudla a premýšľam nad tým, ako asi budú znieť vybrnkané na gitare. Jógujem, píšem, čítam, pečiem, varím. Robím všetky tie veci, ktoré ma tak hrejú pri srdiečku. No nemôžem povedať, že ma plne opustil. Ujo Stres je so mnou na každom kroku, ale už ma neťahá za vlasy, neškriabe sa mi po nohe, neťuká mi v hlave ako pokazené hodiny. Je tu, ale vlastne aj nie, a to mi dáva nádej, že sa ho jedného dňa zbavím - tej jeho ťažoby.
Dnes sa mi v hlave zrodila myšlienka: "musíme sa nájsť, aby sme sa našli". V tom momente som vedela, že ju použijem v najbližších piatich príbehoch a chvíľu ju budem pchať všade možne a aj nemožne. Je to dobrá myšlienka. Príde mi ako jedna z tých, ktoré sa použijú vo filme, v mojom prípade v knihe, a potom z toho vznikne klúčová veta celého príbehu a nechá v Našich mysliach stopy. A my budeme premýšľať, tak ako ja teraz. Ako mám nájsť dušu na ľúbenie, keď som nenašla tú svoju? Chýba mi nejaký návod, ktorý som mala dostať, ale na mňa nezvýšilo? Neviem. Netuším, a po prvý raz to asi ani nechcem vedieť. Musíme sa násjť, aby sme sa našli. A ja hľadám seba. Ty hľadáš tiež?
Kučery mi padajú do tváre. Voňajú po zmesi vanilky, medu a citrónovej kôre - piekla som sušienky. V hlave mám usporiadaný neporiadok, ktorý sa už stal mojou súčasťou a všetci sme si na neho tak trochu zvykli. Na sebe mám stále svoje yoga pants a úsmev mi tancuje na perách. Premýšľam nad mojim kamarátom - Johny. Je to človek vskutku jednoduchý a možno preto si tak dobre rozumieme. Som za neho vďačná. Ešte som totiž nespoznala človeka, ktorý si so značným nervom vypočuje všetkých paťdesiat hlasoviek, a potom ma so strachom obalí slovami a múdrami, ktoré mi pomôžu upokojiť sa a nakoniec zaspať. Ak Ti neprinesiem žiadne iné múdro okrem tohto, drž sa ho - Každý potrebuje v živote svojho Johnyho. S ním je to ľahšie. On rozumie aj keď nie. (tých desať centimetrov vlasov mu neodpustím, pff)
Posledné šťastie mojich dní je trochu netradičné. Sama neviem, ako sa to stalo a kde to v sebe beriem, ale je to tak. Sia si robí kamarátov v karanténe. Už teraz to zbožňuje a ľutuje zároveň. Máš niekedy aj Ty pocit, že všetci milení ľudkovia bývajú veľmi ďaleko. A Ty vieš, že by si nemala, no aj tak ich začneš mať rada, a potom Ťa hryzie to, že k nim nemôžeš natiahnúť ruky a objať ich, nadýchnuť sa ich vône a usmiať sa. Za priaznivých okolností by to možné aj bolo, ale svet zastal, potrebuje si oddýchnuť. Doprajem mu to, a potom ma možno odmení aj radosťou na druhú, ktovie. Zatiaľ som si obľúbila polnočné konverzácie, dusený smiech lebo všetci naookolo spia, hlas Marie, ktorý ma pohladí na duši, listy a dobiedzanie od Nikol lebo prahne po novinkách, Sáritu a jej filozofické otázky, hodiny o 8:20, kedy Mirka odsunie svoje dietky lebo ona má predsa hodinu, bratríčkovanie s profesormi lebo píšem lepšie než komunikujem. Rodinné večerné posedenia s vínkom a ak nie tie, tak večerné posedenia s vínkom cez kameru... ten zoznam nemám konca, ja viem, no život je aj napriek tejto situácii ľúbezný.
Svetomír zastal, ale ja nie. Nezabúdaj, musíme sa nájsť, aby sme sa našli.
Chcela som Ti porozprávať o šťastí a nešťastí, ktoré vo mne rastie. Niekedy ako slnečnica, ktorá sa otáča za slnkom a niekedy ako kaktus, ktorý sa chráni pred dotykom veľkými ostrými ihlacami. Je toho toľko, že ani neviem, kde by som mala začať, a tak začnem od začiatku.
Musím sa pochváliť, môj stresový level sa znížil o celý jeden level. Ani som nevereila, že je to možné. Ako ma určite už poznáš, dokážem sa vystresvoať len tak pres srandu králikov. Chodiaci stres, tak by som sa mala volať. Viem, že to nie je dobré, ale snažím sa. A popravde si tento stav beztiaže veľmi užívam. Smejem sa a smejem sa veľa. Smiech sa mi derie z útrob a ohrieva ma ako samotné slnko. Vyspevujem si svoje milované pesničky, na ktoré som tak trochu pozabudla a premýšľam nad tým, ako asi budú znieť vybrnkané na gitare. Jógujem, píšem, čítam, pečiem, varím. Robím všetky tie veci, ktoré ma tak hrejú pri srdiečku. No nemôžem povedať, že ma plne opustil. Ujo Stres je so mnou na každom kroku, ale už ma neťahá za vlasy, neškriabe sa mi po nohe, neťuká mi v hlave ako pokazené hodiny. Je tu, ale vlastne aj nie, a to mi dáva nádej, že sa ho jedného dňa zbavím - tej jeho ťažoby.
Dnes sa mi v hlave zrodila myšlienka: "musíme sa nájsť, aby sme sa našli". V tom momente som vedela, že ju použijem v najbližších piatich príbehoch a chvíľu ju budem pchať všade možne a aj nemožne. Je to dobrá myšlienka. Príde mi ako jedna z tých, ktoré sa použijú vo filme, v mojom prípade v knihe, a potom z toho vznikne klúčová veta celého príbehu a nechá v Našich mysliach stopy. A my budeme premýšľať, tak ako ja teraz. Ako mám nájsť dušu na ľúbenie, keď som nenašla tú svoju? Chýba mi nejaký návod, ktorý som mala dostať, ale na mňa nezvýšilo? Neviem. Netuším, a po prvý raz to asi ani nechcem vedieť. Musíme sa násjť, aby sme sa našli. A ja hľadám seba. Ty hľadáš tiež?
Posledné šťastie mojich dní je trochu netradičné. Sama neviem, ako sa to stalo a kde to v sebe beriem, ale je to tak. Sia si robí kamarátov v karanténe. Už teraz to zbožňuje a ľutuje zároveň. Máš niekedy aj Ty pocit, že všetci milení ľudkovia bývajú veľmi ďaleko. A Ty vieš, že by si nemala, no aj tak ich začneš mať rada, a potom Ťa hryzie to, že k nim nemôžeš natiahnúť ruky a objať ich, nadýchnuť sa ich vône a usmiať sa. Za priaznivých okolností by to možné aj bolo, ale svet zastal, potrebuje si oddýchnuť. Doprajem mu to, a potom ma možno odmení aj radosťou na druhú, ktovie. Zatiaľ som si obľúbila polnočné konverzácie, dusený smiech lebo všetci naookolo spia, hlas Marie, ktorý ma pohladí na duši, listy a dobiedzanie od Nikol lebo prahne po novinkách, Sáritu a jej filozofické otázky, hodiny o 8:20, kedy Mirka odsunie svoje dietky lebo ona má predsa hodinu, bratríčkovanie s profesormi lebo píšem lepšie než komunikujem. Rodinné večerné posedenia s vínkom a ak nie tie, tak večerné posedenia s vínkom cez kameru... ten zoznam nemám konca, ja viem, no život je aj napriek tejto situácii ľúbezný.
Svetomír zastal, ale ja nie. Nezabúdaj, musíme sa nájsť, aby sme sa našli.
-All the love, Sia
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára