Milovaná kúzelná bytosť,

Sedím v tráve, slnko mi páli na chrbát stuhnutý od toľkej zimy, ktorá tu prebývala pridlho. Som opäť šťastná.
V prvom rade, by som sa Ti chcela ospravedlniť za moje nemožné usporiadanie času. Nedokázala som si nájsť ani ten najmenší moment, aby som vzala do ruky pero a napísala Ti aspoň pár rozhádzaných riadkov. No čas, ktorý som sa ti neozvala, som využila na rozmýšľanie a uvedomovanie si svojho bytia. Prečítala som zopár knižiek, videla pár filmov, nechala svoje telo a myseľ tancovať na tónoch hudby. Bolo mi dobre. A dnes sa s Tebou chcem o to podeliť, pretože radosti na rozdávanie, nie je nikdy dosť.

Po dlhých uponáhľaných a energiu-berúcich mesiacoch som konečne späť. Mám chuť písať. Mám chuť písať o živote, radosti, slnečných lúčoch, a tak trochu o všetkom. 

Bola som v Írsku! Videla som prvý raz more. Zjedla som pár miligramov piesku. Spálila si nohy. Jedla som vegánsku zmrzlinu na raňajky, obed a večeru. Smiala som sa. Plakala som. A aj keď ma skoro zrazilo auto a neskôr ma naozaj zrazila vlna Keltského mora, bola som šťastná. A myslím, že to je na tom to hlavné. Vypila som príliš veľa vína. Nevládala som chodiť. Zaborila som sa do blata. Obalila si nohy do morských rias, nazbierala mušle. Závidela som každému ryšavcovi.  Načúvala som cudzím rozhovorom, vošla do kostola v nevhodnú chvíľu. Stratila som sa, no našla som svoju dušu. V tých momentoch som bola živšia než obvykle.

 "It's a wide ocean and a tight emotion

 A distant coast line, what peaks insight

Washed the wide of that ocean's tide

Need to slow down, look around

Not that far from that place we came

Take me homw to the place where I belong!"

Momentov šťastia bolo v Írsku omnoho viac, ale komu by sa chcelo čítať listy dlhé ako samotný Níl? Nikom; no a tak Ti vyrozprávam o mojich ďalších dobrodružstvách. Predtým sa Ti chcem však s niečím priznať. 

Uff, pravda je taká, že si na momenty, ktoré sa stali pred letom veľmi nespomínam. Viem, že to bola len škola a prebdené noci plné sĺz a strachu z matiky. No tomu je koniec, no teda už je tomu znova začiatok, ale o tom Ti naozaj nechcem písať.

Leto sa začalo Írskom, pokračovalo Tatrami a končilo Ostravou. Skákala som z jedného extrému do druhého, ale mne sa to tak páči. Bolo to naozaj magické. Jeden deň som sa upotená štverhala po skalách a nechala studený horský vzduch nech tíší moje plačúce lýtko-stehná a na druhý deň sledovala západ slnka v nie až tak smogom obalenom Havířove. A oba tieto zážitky by nemali nič do seba, keby som ich prežila sama. A tak mi spoločnosť robila moja osobná víla. /Dám Ti radu, milá kúzelná bytosť, s vílou ako je tá moja, je život magický/
A keď bolo leto v polovici, objavila som Eragona. A nie len jedného. Spolu s tým, ktorý je vytvorený z písmenok prišiel aj ten reálny z mäsa a kostí. A ak si myslíš, že nič horšie už nemôže prísť, prišlo. /To by nebola Sia/ Ak si dáš jedna plus jedna dokopy, máš moje povolenie búchať si hlavu o stenu. A opakovať si pritom vetu "Prečo sa Sia nikdy nedokáže poučiť?"  No, ale povedzme si to na rovinu. Keby, že si to uvedomím, bola by som stále tá istá Sia?

Tie dva mesiace, ktoré vyliečili moju /vtedy/ ubolenú dušu, boli plné smiechu, hudby, slnečných lúčov, kníh, prebdených nocí, horského a slaného vzduchu, nočných rozhovorov, litrov kávy, behaní, strácaní sa a nájdení sa. Často som si aj ponadávala na manažérov a spolupracovníkov /vždy po mne niečo hodili so slovami "chytaj" - nebola som na to pripravená/.No, našla som si medzi nimi kamarátov a Eragona Tieňobijca. A keď si to tak človek vezme, nebolo a nie je to až tak zlé.
A možno k šťastiu treba aj tak málo.

-All the love, Sia


ps: mať crush na Eragona toho žijúceho /vlastne oboch/ nie je tá najlepšia vec