All the love, Sia

 Milá kúzelná bytosť, ospravedlňovať sa za svoju neschopnosť písať, nebudem. Obe vieme ako to chodí; svet sa točí a uteká a ja mám krátke nôžky, a tak občasne nestíham. No, ver mi, píšem Ti stále. V mojej hlave ti píše stovky až tisícky riadkov denne. Píšem Ti o všetkom čo sa deje a aj o tom čo by sa mohlo diať; je to taký môj malý rituál. Poslednou dobou som začala akosi viac cestovať vlakom. Pri týchto cestách sa s Tebou rozprávam, opisujem Ti všetko čo vidím, čo počujem; cestuješ so mnou.  Bolo to len pred pár dňami, čo som sedela vo vlaku a sledovala som scenériu, od ktorej ma delilo okno vlaku a jeho rýchla jazda avšak zdalo sa mi, že obraz, ktorý sa mi naskytol, existoval vo svojej vlastnej časovej osi. Zapadalo slnko, moja milená. Obloha bola oranžová a zlatistá, a potom sa zmenila na krvavú červenú a zo slnka ostala len červená plávajúca guľa. A oblaky sa plavili s ňou. A ak by som natiahla ruku, možno by som sa toho obrazu dotkla a sfarbila sa do krvava spolu s ním. Na chvíľu

Milá kúzelná bytosť,  dlho som k Tebe nebola milá a vlastne ani k sebe. Prešlo už veľa času od našeho posledného stretnutia. Chcela som Ti napísať už veľa razy, ale písmenka sa zo mňa úplne vytratili. Už neboli v mojich prstoch a nepýtali sa von, do sveta. Vyšli zo mňa a nad mojou hlavou sa zoskupili do čiernych mračien, ktoré som si nosila stále so sebou a nie v sebe. Prišlo mi, že som stratila svoje magično. A zo všetkého toho smútku som sa schovala pod deku a svietila si len baterkou; v takom úkryte sa na všehomír pozerá lepšie.  Vieš, veľa vecí sa zmenilo a veľa ostalo rovnakých a pár vecí je nemenných; tie považujem za životné stability, tie mi pomáhajú nebyť pod tou dekou s baterkou v ruke celý čas. Stále mám ryšavú hrivu plnú kučier a nos mi červená v zime. Okuliare mi padajú z nosa ak ich práve nehľadám. Chaosím v kuchyni a po novom aj v metre a uličkách veľkomesta. A pijem viac čajíkov ako kávky. A píšem málo a ešte menej čítam, ale snažím sa. Zalievam malého nerda vo mne ako