Milá kúzelná bytosť, znova prešiel piatok a aj nejaký ten sviatok, a Ty si sa mi ocitla v snoch. Už som sa s Tebou dlho rozprávala v mysli, a tak mi prišlo napísať Ti. Dni rýchlo utekajú, pomaly strácam prehľad. Všetky sú rovnaké len obloha je vždy iná. Utekajú. Utekajú. Utekajú. Jedem za druhým a nemám čas ich zachytiť. Niekedy dni trvali týždne; týždne trvali mesiace a mesiace zase roky. Teraz mám pocit, že dni si obúvajú sedemmíľové čižmy pána Howla. Aj slnko sa lúči akosi príliš skoro a potom je chladno a temno. A ruky mám skrehnuté. Všetká farba z tela mi odišla; ostala len popolavá a fialová. Radosti je akosi tiež pomenej. A všetko je studené. A chcem byť schúlená. A čítať si pri svetle sviečok. A byť v nekonečnom tichu. A písať poéziu; len tak byť-nebyť. Milá kúzelná bytosť, som akási rozbitá. Nemám toľko slov, koľko by som chcela. V týchto dňoch mi aj tie akosi utekajú. Som z toho celá nesvoja - čo som bez svojich písmenok? No chcem s Tebou hovoriť a zdieľať to málo, čo