Milá kúzelná bytosť, dlho som k Tebe nebola milá a vlastne ani k sebe. Prešlo už veľa času od našeho posledného stretnutia. Chcela som Ti napísať už veľa razy, ale písmenka sa zo mňa úplne vytratili. Už neboli v mojich prstoch a nepýtali sa von, do sveta. Vyšli zo mňa a nad mojou hlavou sa zoskupili do čiernych mračien, ktoré som si nosila stále so sebou a nie v sebe. Prišlo mi, že som stratila svoje magično. A zo všetkého toho smútku som sa schovala pod deku a svietila si len baterkou; v takom úkryte sa na všehomír pozerá lepšie. Vieš, veľa vecí sa zmenilo a veľa ostalo rovnakých a pár vecí je nemenných; tie považujem za životné stability, tie mi pomáhajú nebyť pod tou dekou s baterkou v ruke celý čas. Stále mám ryšavú hrivu plnú kučier a nos mi červená v zime. Okuliare mi padajú z nosa ak ich práve nehľadám. Chaosím v kuchyni a po novom aj v metre a uličkách veľkomesta. A pijem viac čajíkov ako kávky. A píšem málo a ešte menej čítam, ale snažím sa. Zalievam malého nerda vo mne ako